Človek nemusí mať právnické vzdelanie, aby dokázal vnímať tú krivdu, kedy je evidentné, že sa spáchalo niečo nekalé a vinník nie je potrestaný. Dokonca sa vinník dokáže prezentovať ako niekto, komu bolo ublížené – veď súd rozhodol o jeho nevine.
Nezriedka dôvodom takýchto rozsudkov nie je preukázanie „neviny“ a obhajoba neprinesie dôkazy vyvracajúce obvinenia, ale dôvodom je spravidla procesná chyba vyšetrovateľa či prokurátora. Sudca tak nerozhoduje o vine či nevine, ale o zákonnosti postupu... Hmm, do mysle sa tisne otázka, či niekto za takúto „chybu“ bude i náležite potrestaný alebo odmenený?
Súd rozhodol... na základe platnej legislatívy, na základe zákona... len ako keby bez citu pre spravodlivosť.
Spravodlivosť – pre mňa základná hodnota, bez ktorej nie je možné, aby spoločnosť dokázala vytvoriť priestor pre spokojný a bezpečný život. O to citlivejšie vnímam, ak táto hodnota nie je chránená, ale je priam zamlčovaná.
Nedávno, na promócii absolventa právnickej fakulty, som prirodzene a zrejme i naivne čakala, že práve v dnešnej dobe bude v príhovoroch zástupcov univerzity zdôrazňované, aby sa mladí absolventi vo svojej praxi snažili právo a zákony uplatňovať so zmyslom pre spravodlivosť. Toto slovo –SPRAVODLIVOSŤ, tam však ani NEZAZNELO! Za celý čas, ktorý som tam strávila a verte, že nebol krátky, nezaznelo ani raz, ani len jeden jediný raz... a ani len na konci v príhovore absolventa. Desivé, však?
To už fakt spravodlivosť v tejto spoločnosti nepotrebujeme? Prečo tolerujeme viditeľný a prehlbujúci sa nesúlad medzi právom a spravodlivosťou, kedy na jednej strane sa svinstvá páchajú v súlade so zákonom, lebo hranie sa so zákonmi a ich výklad umožňuje, aby zločinec ušiel trestu... A na strane druhej ľudia, ktorí túto hodnotu chránia, či sa jej dožadujú sú prenasledovaní či vytláčaní na okraj?
Svoje o tom by vedeli porozprávať Anna Remiášová, Jana Teleki či Hedviga Malinová, tak i mnohí, mnohí ďalší... Dokonca často o týchto ľuďoch už nechceme ani len počuť, chceme vytesniť z mysle tieto „nepríjemnosti“. Možno sa hanbíme, že až na pár novinárov sme boli ticho, a prizerali sa ako právo zabíjalo spravodlivosť.
Spravodlivosť má tuhý korienok a i keď v našej spoločnosti ledva, ledva prežíva, ba priam živorí, je pozitívne vidieť, že sa stále nájdu ľudia, napr. ako Zuzana Hlávková, ktorí sa dokážu ozvať a poukázať na to, že sa im nepáči ako veci „fungujú“. Dokonca existujú ľudia, jej spolužiaci či priatelia, ktorí sa dokážu ozvať a zastať Zuzany Hlávkovej.
Ktovie, ako by sa vyvíjal život vyššie spomenutých dám, ak by sme sa v tom čase dokázali ozvať viacerí... A ktovie či by sa nám rôzni paškovci či salmanovci dokázali smiať do tváre...
Možno nie je neskoro, len nesmieme ticho súhlasiť...
Erika Jankajová
Dať najavo, či s blogom súhlasíte môžete i na: vybrali.sme.sk ĎAKUJEM :)
